To som ja :D

To som ja :D

Kontaktovať ma môžete prostredníctvom e-mailovej adresy: racheldenisnefeke@gmail.com
Môžete tu odoslať svoje postrehy a tak :D Ak sa Vám teda chce, nikoho nenútim :P
Dalath Animas (1).png
Wattpad by me.

Wattpad by me.

Vítam Vás na mojom osobnom blogu, kde som zozbierala svoje najcennejšie umelecké dielka, budem rada, ak potešia alebo donútia nad niečím hlbšie premýšľať. S pozdravom Autorka, Ráchel Denis Nefeke :*

Autumn.png
Takže! Pribudla nám nová rubrika, kde bude možné sledovať novinky :D Pod týmto názvom ju nájdete, do sčítania priatelia!
Přihlašte se k odběru novinek na stránkách
Opište prosím kontrolní kód "3312"
Raz v noci sa na oblohe zjavila malá ligotavá hviezdička. Zdalo by sa, že je celkom ako jej ostatné priateľky, ale nebola. Lebo v sebe ukrývala úlohu. Mala nájsť uspávanku pre novorodené dieťa, ktoré ani jeho rodičia nedokázali utíšiť. Hviezdička letela od miesta k miestu, od mesta k dedine, ale nikde nenašla príbeh, ktorý by dieťa uspal. Celá vyčerpaná klesla na breh mora. Domčeky tu boli roztrúsené ako mušle. A iba v jednom sa svietilo. Prišla k nemu a zaklopkala na dvere. Chvíľu nikto neotváral a potom sa dvere otvorili len na malú škáročku. Hviezdička uvidela malého chlapca, ktorý si ju smutne prezeral. "Poď, dnu ti bude iste lepšie! Dám ti kúsok svojho chlebíka aj pohár dažďovej vody." Hviezdička šťastne vošla dnu a videla, že domček je takmer úplne prázdny, Bol tu len jeden rozbitý stolík, dve vŕzgajúce stoličky a pri stene položený na holej zemi matrac. Na ňom ležala skrútená prikrývka. Chlapec zo štrbiny v dlážke vytiahol už trochu tvrdý chlieb a fľašku s priezračnou vodou. "Bývaš tu celkom sám?" opýtala sa smutne Hviezdička. "Nie, aj s rodičmi, ale tí už dávnejšie odišli na more. Sú to rybári." poznamenal chlapec a túžobne sa zahľadel okienkom na more. "Vrátia sa však už čoskoro. Ale povedz, prečo si sem prišla?" Hviezdička odpovedala celkom úprimne: "Hľadám rozprávku. Teda uspávanku...pre dieťa, ktoré nedokáže samo zaspať. Je to veľká diaľka..." Chlapec sa zasmial a povedal jej: "Najedzme sa a napime. A zajtra sa vydáme na cestu za tým dieťatkom. Ak je pre teba také vzácne, aspoň sa pokúsim..."
Ako povedal, tak aj bolo. Po skromných raňajkách si chlapec vyložil batôžok so zvyškom chleba na plecia a ruka v ruke šiel s Hviezdičkou. Na tretí deň prišli k červenému domčeku so zelenou strechou a modrým komínom. Chlapec vedel, že sú na správnom mieste, lebo spoza zatvorených dverí počul úzkostlivý plač bábätka. Bez zaklopania vošiel dnu a keď videl od únavy omdlievajúcich rodičov, ihneď ich usadil a ukričané chlapča si vzal na ruky. A začal rozprávať:
Stalo sa to tak dávno, vtedy, keď sme ty ani ja ešte neboli na svete. Po krajine chodil veľký čarodejník a kade chodil, tade prinášal pomoc a radosť z čarodejných trikov. Raz prišiel aj k nášmu moru. Akurát keď na ňom zúrila búrka. Čarodejník vedel, že nad týmto nespútaným živlom nemá moc, ale aj tak sa vrhol do spenenej vody, lebo na mori uviazla loďka s troma deťmi. Plával čo mu sily stačili, a keď už bol takmer v člne, mohutná vlna ho ponorila pod vodu. Čarodejník klesal ku dnu ako kameň hodený do vody. Zrazu k nemu priplávala malá zlatá rybka, nie väčšia ako tvoja dlaň. A povedala mu, že ak sa vzdá svojej moci v jej prospech, zachráni mu život.Čarodejník to chtiac-nechtiac prisľúbil a zrazu rybka zmizla. Ako keď luskneš prstami. Čarodejník už strácal vedomie, keď k nemu priplávala obrovská veľryba a na svojom chrbte ho preniesla na morský breh, kde unavený zaspal. Keď sa prebudil, smutne pozoroval už pokojnú hladinu mora. Vtom začul volanie tých troch detí. Rozbehli sa k nemu a vyrozprávali mu, ako ich loďku previezla k brehu ohromná veľryba. -A prečo si taký smutný, veď sme všetci v poriadku!- pýtali sa ho. A on im smutne odvetil: -Za to, že som Vás zachránil, vďačím zlatej rybke. Ale ona chce za Vašu a moju záchranu moju čarovnú moc. Ako budem bez nej pomáhať?- Deti sa úprimne zasmiali, posadali si okolo čarodejníka a vraveli mu: -Ale veď ty si nebol uznávaný pre svoje čarodejnícke sily. Ale preto, že máš pár odvážnych a mocných rúk. Dom nepostavíš kúzlom, práve tými svojimi rukami.- Čarodejníkova tvár sa rozžiarila a vyhlásil: -Ďakujem Vám, deti moje, že ste mi ukázali, čo som ja v svojej namyslenosti nedokázal vnímať. Že aj bez tých čarov môžem byť užitočný...- Objal ich a keď večer priplávala k brehu rybka, položil na ňu svoje ruky a jeho moc sa stala jej. Čarodejník ostal v dedine. A žije tam dodnes...
Ako to viem? Nuž preto, milé dieťa, že je to môj starý otec! On ma naučil mnohým veciam a rozprával mi aj o svojom najväčšom dobrodružstve. O tom, ktoré som ti teraz porozprával aj ja.
Chlapec dohovoril a nastalo hlboké ticho. Mama, ocko aj bábätko tuho spali. Chlapec od mora sa usmial, položil dieťatko do kolísky a pomaly chcel odísť, keď uvidel Hviezdičku. Po lícach jej stekali slzy. "Prečo plačeš, Hviezdička, veď som našiel tvoju uspávanku!" Hviezdička pozrela na chlapca a povedala: "Plačem šťastím, že si tejto rodine priniesol to, po čom tak dlho túžili. A čo tvoja odmena, nepočkáš, kým sa prebudia, aby ťa odmenili?" Chlapec s úsmevom pokrútil hlavou. "Neurobil som nič iné, iba som porozprával rozprávku. Za to sa neodmieňa. Oni si ju musia zapamätať, a rozprávať ju svojmu dieťaťu. Lebo ja sa musím vrátiť domov, čo ak sa moji rodičia už vracajú a ja tam nebudem? Jediné, čo si teraz prajem je, aby sa títo dvaja naučili lásku nielen mať, ale ju aj dávať. Svojmu synčekovi. A aby som už bol doma!" Hviezdička prikývla, chytila ho za ruku a zažmurkala. V tej chvíli sa ocitli na brehu mora. "Ak nechceš žiadnu odmenu, prijmi aspoň moje úprimné ďakujem. Nikdy nezabudnem na to, čo si pre mňa a pre tú rodinu urobil." Chlapec ju tuho objal a stratil sa v dome. Hviezdička si sadla na breh mora a zamyslene pozorovala, ako šantia vlnky. Zrazu si k nej niekto prisadol. "Ďakujem, že si mi ho vrátila. Je moja jediná rodina." Hviezdička prekvapene zdvihla oči a uvidela starca s takými istými očami, aké mal chlapec. Plné lásky a nehy. "A čo jeho rodičia, veď sa už onedlho vrátia!" ukázala na more. Starec sa smutne usmial. "Nie, Hviezdička, jeho rodičia sa už nikdy nevrátia. Zomreli obaja pred štyroma rokmi. Ale on nikdy neprestal dúfať." Ukázal na domček, v ktorom Hviezdička spoznala chlapca. A po lícach jej tiekli slzy... Toľko bolesti... Vyletela naspäť do neba a začala hľadať odpoveď. Prečo tí, čo sa dívajú okolo seba, musia byť takí zranení...

Páči sa Vám tento blog?

áno (40 | 82%)
nie (2 | 4%)
iné ( | 0%)

Chceli by ste tu básničky aj v cudzom jazyku?

áno (8 | 100%)
nie (0 | 0%)

Tento blog bol založený ako pamiatka na výnimočného človeka s nevšedným darom vidieť priamo do môjho srdca. Na môjho milovaného Lukáša, ktorý tragicky zahynul 8. augusta 2005 pri dopravnej nehode. In memoriam, Lukáš K.

cloud1.jpg
Name
Email
Comment
Or visit this link or this one